Martin Moravčík – náš rešpektovaný rozhodca nielen doma, ale i v zahraničí

Martin, ľudia zo softballu ťa určite poznajú, ale rád by som ťa i tak požiadal, aby si predstavil?

Ako vravíš, určite ma väčšina ľudí v softballe už pozná, tak iba pár slovami. Pochádzam z Pezinka, k mojim záľubám patrí popri softballe vinohradníctvo a vinárstvo, cyklistika, cestovanie.

Kde si sa prvýkrát zoznámil so softballom?

Môj softballový život sa začal v Pezinku v roku 2002. V tom čase v MaSK Pezinok existoval juniorský tým chalanov, v ktorom hrávalo niekoľko mojich spolužiakov a kamarátov, boli sme skvelá partia. V začiatkoch sme síce dostávali v mužskej lige slušné nádielky, najmä od Crows Košice, no aj tak na to obdobie veľmi rád spomínam.

Kto bol tvoj prvý tréner a na akom poste si hrával?

Moje prvé trénerky boli Barbora Sládeková (Sroková) a Paula Vojteková. Spočiatku som hrával na prvej méte, o niečo neskôr bol zo mňa druhométar.

Ako si sa vlastne dostal k myšlienke, že sa chceš stať rozhodcom – alebo kto ťa inšpiroval?

Začalo to veľmi nevinne. Keďže bol softball pre mňa úplnou novinkou, celkom vhod mi na jar roku 2002 prišlo rozhodcovské školenie v Bratislave. Vravel som si, že sa aspoň dobre naučím pravidlá. Avšak mojou účasťou som sa zároveň dostal na zoznam vyškolených rozhodcov a jedného pekného dňa prišiel telefonát, že ma na druhý deň potrebujú na ihrisku ako rozhodcu.

Martin v partii rozhodcov v roku 2011

Spomínaš si na svoje začiatky v „modrom drese“?

Spomínam si na to s úsmevom. Hneď po tom telefonáte som rozmýšľal, kde zoženiem uniformu. Našťastie otec mal v skrini medzi starými košeľami jednu bledomodrú s krátkym rukávom, pridal som k tomu moje tmavé slušácke nohavice a bolo to vyriešené. Premiéru som absolvoval na ihrisku Ball Club v Petržalke. No a nakoľko rozhodcov vždy bolo a je málo, tak ten počet zápasov začal rýchlo narastať. V nasledujúcej sezóne som už nazrel aj do súťaží v Čechách.

Aká je tvoja „bilancia“ pôsobenia v rozhodcovskom ústroji?

K dnešnému dňu mám odrozhodovaných 1 184 zápasov, z čoho takmer 200 na turnajoch ESF a ISF.

Ako rozhodca si sa zúčastnil viacerých MS, ME, či pohárov, na ktorý si spomínaš najviac?

Tých veľkých turnajov bolo skutočne mnoho a intenzívne spomienky mám na väčšinu z nich. Najviac asi na tie, kde bola skvelá atmosféra, kde to žilo aj na tribúne a zároveň na tie, kde sa mi rozhodcovsky darilo. Za všetky spomeniem ME žien 2009 vo Valencii, kde som počas celého týždňa dostával dôveru vo veľmi náročných zápasoch vrátane finálovej nominácie na post hlavného rozhodcu. No a samozrejme domáce ME žien U22 v Trnave. Už od pridelenia turnaju do Trnavy bolo pre mňa obrovskou motiváciou byť súčasťou modrého tímu. Tento turnaj som si maximálne užil, bol skvele zorganizovaný, v rámci tímu rozhodcov sme tam mali pomerne silnú česko-slovenskú skupinu, ktorá vytvorila jadro dobrej partie, no a mať možnosť rozhodovať na domácej pôde taký finálový thriller aký sa tam odohral, pred takmer tisíckou divákov, to bol pre mňa najväčší zážitok z celej kariéry.

Počas ME U22 v Trnave

Máš medzi rozhodcami nejaký vzor?

Mal som ich počas kariéry viacero. V prvých rokoch bol mojim vzorom a tiež mentorom Mirek Dolejš, neskôr som mal možnosť spoločne rozhodovať a učiť sa od podľa mňa najlepšieho rozhodcu, ktorý sa kedy v Európe narodil Gianlucu Magnaniho. Veľkým vzorom bol pre mňa tiež rozhodca z Bostonu, ktorý takmer desať rokov rozhodoval turnaje ESF v službách chorvátskeho softballu Artie Balser.

Ako sa pripravuješ na zápasy?

Príprava priamo pred zápasom je pre mňa hlavne o vnútornom nastavení. Vystúpiť zo svojho pracovného a súkromného sveta a naladiť sa na to čo bude v zápase potrebné. Poriadne si skontrolovať výstroj, dať krátku poradu s kolegom, prípadne kolegami ak rozhodujeme v trojici, prebrať si mechaniky, alebo nejaké situácie ak treba a ísť na vec.

Prezraď niečo zo zákulisia rozhodcov – ako vyzerá deň rozhodcu napr. na ME?

On sa svojim spôsobom začína už večer, keď každému prichádza od našich UIC (umpire in chief) rozpis zápasov na nasledujúci deň. Od rána je to potom klasický kolotoč, absolvujeme 2-3 zápasy, po ktorých nás vždy čaká vyhodnotenie s UIC. Pomedzi tie si treba nájsť čas na jedlo a samozrejme na nejaký relax, ak je to možné. Pri veľkých turnajoch, kde sa hrá na viacerých ihriskách a s umelým osvetlením, sa k tomu ešte pridávajú presuny medzi ihriskami a niekedy aj dlhé čakania na ďalší zápas. Na hotel sa častokrát dostaneme až okolo polnoci. Po poslednom zápase dňa, keď je na to čas, posedíme s kolegami, podebatujeme a máme povolené dať si nejaký drink. Máme tiež také nepísané pravidlo, že rozhodca, ktorý mal vo svojom zápase tie break, platí drinky pre ostatných.

Dosiahol si veľa počas svojho pôsobenia, okrem toho, že si najvýraznejším rozhodcom v histórii slovenského softballu, tak požívaš i veľký rešpekt v Čechách. Aké máš ciele do budúcna?

Ciele do budúcna? Popravde, veľa ich už nemám. Niektoré sny som si splnil, a tie ktoré som si nesplnil, za tými som si možno mal ísť viac, keď bol ešte život „jednoduchší“ a vedel som pre rozhodovanie vyčleniť viac času. Rád by som ešte raz dostal nomináciu na Maccabiah Games do Izraelu. Je to výnimočný dvojtýždňový multišportový event a softball je jeho súčasťou. Koná sa iba raz za štyri roky, podobne ako olympiáda. Mal som tú česť byť jeho súčasťou v rokoch 2009 a 2013, najbližšia možnosť je 2021. Ďalej potom, zrejme už len urobiť za tým všetkým nejakú peknú symbolickú bodku. Ale to asi príde spontánne.

Ako sa ti darí skĺbiť náročný život rozhodcu, keď najmä počas sezóny veľa cestuješ, s tvojim osobným životom a najmä s tvojou veľkou záľubou – vinárstvom?

Trochu som to načal v predchádzajúcej otázke. Nie je to už také jednoduché ako kedysi, keď bolo tých povinností menej. Ak sa pýtaš konkrétne na vinohrad a víno, tak našťastie veľa práce sa v rámci tejto mojej záľuby robí už v zime a na jar, v dobe keď softballový kalendár ešte nie je až taký plný. Ťažšie už je to potom v septembri, keď sa oberačky prekrývajú s play off. Keď k tomu všetkému prirátame ešte povinnosti v práci, veľa voľného času už nezostáva, aj preto treba rozumne voliť počet zápasov, ktoré v sezóne človek odrozhoduje. V minulom roku som ich odrozhodoval približne 60, v rokoch keď som rozhodoval najintenzívnejšie to bývalo okolo 140.

A trocha niečo osobného :

  • obľúbené jedlo : všeobecne talianska kuchyňa, morské plody a ryby.
  • vysnívaná dovolenka : dobrodružstvá ako Aljaška, Uzbekistan, alebo polárna žiara na Špicbergoch
  • obľúbený team : V Softballe? Mužská reprezentácia ČR. Tí chlapi softballu výborne rozumejú, hrajú ho na vysokej úrovni s disciplínou, s rešpektom k súperovi a rozhodcom a nikdy sa nevzdávajú.
  • tvoj film: Top gun
  • čo počúvaš: väčsinou rock

Na záver – aké by bolo tvoje posolstvo ľuďom či fanúšikom slovenského softballu?

Nech každý z nich privedie k softballu aspoň jedného kamaráta či známeho, nech nás začne znovu byť viac.

Ďakujem za rozhovor a želám ti nech sa darí na softbalovom poli, vo vinohrade a pochopiteľne šťastie a spokojnosť doma!

Komentovanie je zablokované.